Miloševič – odvrátená tvár demokracie

Autor: Ivan Paulov | 20.3.2013 o 10:02 | Karma článku: 8,25 | Prečítané:  504x

Je len veľmi málo udalostí, ktoré dokážu vyvolať takú odozvu, akú vyvolala smrť bývalého prezidenta Juhoslávie Slobodana Miloševiča, ktorú sme si pred pár dňami pripomenuli. Médiá, ale i odborníci špekulovali a občas ešte stále špekulujú, ako je možné, že tento „prominentný“ väzeň súdu pre vyšetrovanie vojnových zločinov v bývalej Juhoslávii zomrel, ako zomrel a hlavne prečo zomrel. Vyšetrenia patológov odpovedajú jasnou rečou – zlyhanie srdca. Veľa ľudí si však myslí, že Miloševič bol otrávený, že mu nebola poskytnutá dostatočná lekárska opatera a že mohol ešte žiť.

„Chcú ma otráviť...“

Napísal Miloševič vo svojom poslednom liste adresovanom ruskému veľvyslanectvu v Holandsku, ktoré ho malo odovzdať ruskému Ministerstvu zahraničných vecí. Nestihlo. Niekoľko hodín po napísaní tohto listu Miloševič naozaj zomrel. Bola to náhoda, zásah osudu, prirodzená smrť alebo vražda?

Vo svojom liste Miloševič ďalej písal, že v jeho krvi sa objavili stopy liekov používaných pri liečení tuberkulózy alebo lepry. Tieto lieky potláčali účinky liekov, ktoré Miloševič bral proti vysokému tlaku. Nález cudzích látok v krvi bývalého prezidenta potvrdil aj holandský toxikológ Donald Uges, ktorý ihneď vyslovil presvedčenie, že Miloševič tieto lieky bral svojvoľne, aby dosiahol dočasné odloženie súdu a liečenie v Rusku. V tlači sa objavili aj správy, že Miloševič dokonca mal možnosti prepašovať si do svojej väzenskej cely alkohol alebo aj lieky. Je to len tvorba dymovej clony, aby sa zakrylo úmyselné zabitie nepohodlného väzňa, alebo skutočnosť ukazujúca doslova na totálny neporiadok a neschopnosť, ktorým trpí medzinárodný súd?

Položme si však pár otázok: Ako je možné, že Miloševič užíval nepredpísané lieky? Kde ich vzal? Kto mu ich dodal?

Väzni Medzinárodného trestného tribunálu sú pod dohľadom 24 hodín denne – kamerovým systémom. Všetko čo dostávajú – potraviny, lieky - je kontrolované. Ak Miloševič chcel „postrašiť“ súd svojim vysokým tlakom, nemusel užívať lieky navyše, stačilo, aby neužil lieky, ktoré mu boli predpísané.

Uvedené otázky i skutočnosti naozaj vyvolávajú asociácie, že Miloševič bol niekomu nepohodlný a to až tak veľmi, že ten niekto rozhodol o jeho umlčaní. Ak áno, kto mohol mať záujem na jeho smrti?

Príbeh bez konca

Aj tak by sme mohli nazvať proces s bývalým juhoslávskym prezidentom. Jeho proces začal 12. februára 2002 a skončil 14. marca 2006 – súdne rokovanie trvalo 466 dní. Miloševič sa počas celého procesu obhajoval sám. Pred Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu vystúpilo v Miloševičovom procese viac ako tristo svedkov. Pre obžalobu svedčili napríklad Paddy Ashdown, bývalý vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva v Bosne, Wesley Clark, bývalý vrchný veliteľ síl NATO v Európe a David Owen, bývalý vyslanec Európskej únie v Bosne. Z predstaviteľov balkánskych štátov pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu vystúpili proti Miloševičovi bývalí prezidenti Ibrahim Rugova z Kosova a slovinský Milan Kučma. Na stranu bývalého srbského prezidenta sa postavili ruský expremiér Jevgenij Primakov, bývalý sovietsky premiér Nikolaj Ryžkov či srbský ultranacionalista Vojislav Šešelj. Miloševič chcel predvolať aj bývalého amerického prezidenta Billa Clintona, francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, britského premiéra Tonyho Blaira ako aj bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera. Ani jeden z nich však pred súdom nesvedčil. Čoho sa báli títo prominentní svedkovia?

Čím dlhšie trvali výsluchy – žalobe trvalo dva roky, aby doložila svoje dôvody pre odsúdenie Miloševiča, tým viac sa stávalo jasnejším, že právnici tribunálu bojovali s nesplniteľnou úlohou - prerobiť propagandistické vyhlásenia západných politikov do právnych formulácii, aby boli vierohodné aj na súde. Celý proces s Miloševičom bol od svojho začiatku obhajobou útoku NATO proti Juhoslávii a proti jej rozbitiu. V priebehu procesu s Miloševičom sa neobjasňovala napríklad úloha iných lídrov republík bývalej Juhoslávie – osobitne tých, ktorí vyhlásili odchod z Juhoslovanskej republiky. Ich činnosť na začiatku vojny sa v skutočnosti zamlčuje, tak isto ako činnosť mnohých západných politikov a inštitúcií, ktoré sa zamiešali tak či onak do konfliktu na rôznych stupňoch jeho vývoja a tiež vyzývali tieto republiky, aby sa odtrhli. Nehovorilo sa ani o Miloševičovej úlohe pri podpisovaní Daytonských dohôd, kedy bol označovaný za rozhodujúcu postavu, ktorá priviedla región k mierovému riešeniu sporov a takmer bol navrhnutý na mierovú cenu. Irónia, pravda? Taktne sa mlčalo aj o zločinoch Albáncov v Kosove. Koho už by zaujímala nejaká srbská Biela kniha o tom, čo sa tam dialo? A že ešte v roku koncom 1998 aj USA považovali UCK (Kosovskú oslobodeneckú armádu) za teroristickú organizáciu? Miloševič opakovane tvrdil, že vojna voči Juhoslávii bola nelegálna. Juhoslávia bola suverénny štát s medzinárodne uznanými hranicami. Nevyžiadanú intervenciu do jej vnútorných záležitostí medzinárodné právo vylučuje. Američanmi vedený útok bol teda ospravedlnený ako humanitárna vojna - koncept, ktorý väčšina medzinárodných právnikov považuje za koncept bez právneho základu. Útok sa konal mimo vlastných právomocí NATO ako obrannej organizácie - tie sa prepísali neskôr, aby umožnili akcie takéhoto druhu. Z uvedeného jasne vyplýva, že konečným cieľom agresora bola zmena režimu. O vojne proti Juhoslávii sa hovorilo ako o prevencii humanitárnej krízy a genocídy v Kosove. Juhoslávia bola 79 dní bombardovaná bez vyhlásenia vojny vlastne „len tak“. Napriek tvrdeniam Západu, že juhoslovanskí vodcovia sa dopúšťali proti kosovským Albáncom "genocídy", správy o masových vraždách - ako napríklad zavraždenie 700 kosovských Albáncov v Trepce - sa neskôr ukázali byť mylné. Násilnosti vykonávali nielen Srbi, ale aj sily UCK. Vyšetrovacie tímy však v tom čase nenašli žiadne dôkazy o rozsahu zodpovednosti jednotlivých účastníkov konfliktu a zodpovednosť za všetky zločiny bola automaticky prisúdená Srbom. Škody spôsobené americkým a britským bombardovaním sa odhadujú na 1000 až 5000 civilných obetí. NATO zničilo srbskú ekonomickú a sociálnu infraštruktúru, ale o tom je nevhodné čo i len premýšľať, nieto hovoriť. Možno aj to boli dôvody, pre ktoré Clinton, Chirac a Blair odmietli vypovedať pred súdom v Haagu. Možno aj to je dôvod prečo musel Miloševič zomrieť.

Bombardovanie Juhoslávie však situáciu v Kosove dodnes nevyriešilo. Utečencami a štvancami sú teraz Srbi. Jednotky OSN sú v tejto tragédii len štatistami. Etnikum, ktoré ešte začiatkom minulého storočia provincii dominovalo, teraz tvorí len jeho necelých 10 percent. Bolo by naivné si myslieť, že Srbi z Kosova odchádzali niekde inde v priebehu desaťročí len za lepším životom. Boli vyháňaní. A keď sa juhoslávska armáda pokúsila vyčíňanie Albáncov zastaviť, zrazu z toho bola genocída a etnické čistky.

Dnes sa časť „osloboditeľov“ Kosova snaží obhaovať jeho samostatnosť – zvlášť iniciatívne v tomto smere vystupuje Veľká Británia. Zaujímavý postup od krajiny, ktorá nechce ani počuť o nezávislosti Severného Írska. Kosovo ostáva vážnym problémom. O tom, že už sa v Európe zviditeľnilo, nemusí nikto pochybovať. Najsilnejšie mafie v Európe sú práve Albánske. Že by naozaj išlo iba o náhodu?

Smrť Slobodana Miloševiča vyvolala v Juhoslávii obrovskú odozvu. Je však normálne, aby za vojnovým zločincom plakali tisíce ľudí? Aby mu stavali oltáre a pálili pred jeho obrazmi sviečky? „Predemokratickí“ politici sa snažia od jeho osoby dištancovať. Veľa ľudí tvrdí, že nemal byť súdený v Haagu ale v Belehrade. Nikto nemusí pochybovať ani o tom, že mal na vojne po rozpade Juhoslávie svoj podiel. Ale bol za to naozaj vojnovým zločincom? Čo iné vojny, o ktorých cudne mlčíme a bojíme sa naznačiť čo i len myšlienkou, že by ich pôvodcovia mali tiež stáť pred súdom? Čo zločiny vojakov iných krajín proti civilom a vojnovým zajatcom? Morálka by mala byť vecou univerzálnou a mali by ju dodržiavať všetci a nie iba porazení.

Preto tiež nie je pravda, že za Miloševičom smútili len extrémisti. Miloševič je symbolom svojej doby. Vidieť a hodnotiť udalosti v nej len čierno-bielym spôsobom by bolo chybou. Pár vecí je však istých. Jeho smrť zásadným spôsobom otriasla dôveryhodnosťou Medzinárodného tribunálu. Môžeme mať na neho akýkoľvek názor. Môžeme ho volať balkánskym mäsiarom, môžeme hovoriť že bol zločinec, môžeme na neho nadávať koľko chceme. Nikdy nebol odsúdený. Preto tá najdôležitejšia a najvýznamnejšia vec zo všetkých je, že de facto i de iure zomrel nevinný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?