Postupný úpadok

Autor: Ivan Paulov | 30.10.2012 o 12:53 | (upravené 30.10.2012 o 13:01) Karma článku: 14,84 | Prečítané:  7120x

Ozbrojené sily Slovenskej republiky trvalo patria k najdôveryhodnejším inštitúciám, ktoré naša krajina má. Táto skutočnosť je o to prekvapujúcejšia, že takmer všetky doterajšie vlády robili a robia všetko preto, aby ich bojaschopnosť a dôveryhodnosť maximálne obmedzili.

Na Slovensku neexistuje think tank alebo skupina, ktorá by sa dlhodobo venovala otázkam obrany a vojenskej politiky. Nemá ju ani pravica, ani ľavica a obe strany buď nemajú alebo ignorujú expertov, ktorí otázkam obrany rozumejú a podľa toho politika vládnych strán vyzerala a bohužiaľ aj vyzerá. Keď si pozrieme vládne programy, tak modrí odpisujú od červených a naopak. Najskôr to boli prehlásenia, že chceme byť v NATO, teraz sú to frázy, že chceme a budeme spoľahlivými spojencami. Všetko len prázdne slová, skutočnosť je nemilosrdná - armáda stráca bojaschopnosť, odchádzajú z nej skúsení ľudia a postupne sa stráca aj samotný zmysel jej existencie.

 

Prečo je tomu tak a kto dopustil tento úpadok? Odpoveď je jednoduchá i zložitá. Pretože medzi vrcholnými politikmi nie je nikto, kto by ozbrojeným silám skutočne rozumel a chápal ich potreby, neexistujú pre ne ani reálne ciele a zmysluplné smerovanie. Pokiaľ aj dnes platí Clausewitzova téza, že "vojna je pokračovanie politiky inými prostriedkami", tak naši politici doteraz nepochopili, že ozbrojené sily (armáda) sú nástrojom na presadzovanie tejto politiky. Nástrojom veľmi špeciálnym, veľmi účinným a veľmi drahým. V rukách amatérov je však tento nástroj nefunkčný a očividne zbytočný. Dôkazom sú bývalí Ministri obrany z ktorých skutočným profesionálom bol len minister Andrejčák - to ostané je zbierka právnikov a politikov, expertov na všetko a na nič. Za ministra sme mali úspešného stávkara, technika - výrobcu sáun, politika, ktorý veľmi chcel byť predsedom vlastnej strany (až sa mu to raz naozaj podarilo), študenta, politika nevojaka, pedagóga, manažéra hypermarketu, politika - ministra zahraničných vecí, sociologičku...

Jediným chabým pokusom postaviť do čela Ministerstva obrany človeka, ktorý tomu aj trochu rozumie, sa blysol SMER. Minister Kašický však zrejme neposlúchal tak, ako si to predstavoval iný minister, ktorý ho kontroloval a tak sa stalo, že sa objavila "zmluva na upratovanie" a neposlušný minister dostal "kopačky a trafiku" v Bruseli, aby náhodou nehovoril o obchodoch, ktoré sa chystali...

Zásadná vec, ktorú politické strany rýchlo pochopili, bola skutočnosť, že armáda disponuje majetkom, ktorý (pokiaľ jej počty znížime) bude na predaj. Aj keď nie všetok, tak dostatočne množstvo na to, aby sa z toho uživilo dosť "spriatelených" firiem. A rozpredávalo sa naozaj vo veľkom. Rozpredávali sa budovy, vojenské priestory, bojová technika, munícia. Posledný lukratívny obchod s raketami do raketometov bol uskutočnený aj napriek tomu, že pred ním varovali Vojenské obranné spravodajstvo aj SIS... Len aby táto munícia mohla byť vyvezená do krajín, kde by nemala smerovať, boli dokonca pozmenené aj vnútorné nariadenia na Ministerstve obrany a čiastočne obmedzená spolupráca medzi VOS a SIS. Snáď by to bývalí ministri za stranu SMER vedeli vysvetliť.

Politici pochopili aj to, že pri "primeranej kontrole" a ochote spolupracovať, sa dajú z obranného rozpočtu vyžmýkať zaujímavé peniaze aj iným spôsobom ako len predajom majetku. A tak vznikli projekty ako sú DELSYS (načo je tento systém dvom delostreleckým oddielom, ktoré máme, nechápu ani odborníci), MOKYS (Mobilný komunikačný systém - ktorý nie je ani mobilný a ani nekomunikuje), ktorý sme sa rozhodli vyvinúť sami aj keď sa dal kúpiť za podstatnejšie lacnejší peniaz v zahraničí - snáď by nám na tieto otázky vedeli odpovedať ministri oboch vlád premiéra Dzurindu. A mohli by vysvetliť, ktoré firmy tak usilovne lobovali, že nakoniec sa MOKYS naozaj začal vyvíjať a vyrábať na Slovensku. Nehľadiac na to, že aj odborník na slovo vzatý by ťažko vysvetlil načo ozbrojené sily vo veľkosti niečo málo väčšej ako je divízia, takýto vyspelý systém potrebujú. Najjednoduchšou a asi aj najlacnejšou cestou by bolo samotný projekt zrušiť, to nám však zrejme nedovolia naši spojenci v NATO, ktorí sú na biznise priamo zainteresovaní a tak bude vojenský rozpočet krvácať kvôli nemu aj ďalej.

Politici na oboch stranách politického spektra nepochopili a naďalej nechápu na čo ozbrojené sily máme. Zrejme nedoceňujú výzvy, ktorým Slovensko môže čeliť (je skoro tragikomické, že najvážnejšiu z nich - nacionalizmus, pomenoval náš najkovanejší nacionalista - predseda SNS Slota), a preto takmer každá vláda uvažovala len v termínoch znižovania počtov, obmedzovania rozpočtu a spoliehania sa na... na čo vlastne? Že vojna nebude? Že vojakov aj tak nebudeme nikdy potrebovať? A že za nás naše problémy vyriešia spojenci? Preto sa vykonávali rôzne audity, analýzy, vytvárali sa a vytvárajú rôzne "koncepcie rozvoja" ozbrojených síl (Koncepcia, 2010, 2015, hovorí sa dokonca o 2024...), ktoré postupne vedú k ďalšej degradácii armády na nebojaschopný kabaret. Profesionalizácia armády nám veľmi nepomohla - profesionálna armáda je drahá a aby mohla fungovať potrebuje okrem peňazí vychovávať odborne pripravené vojenské kádre (dôstojnícky zbor), cvičiť, modernizovať a mať všestrannú politickú podporu.

Keď si rozmeníme na drobné hore uvedené, tak zistíme, že vojenské školstvo je vo vážnych problémoch a pre krajinu s tak malou armádou ako máme my je aj prepychom. Nehovoriac o tom, že kvalita vypúšťaných profesionálov výrazne poklesla. Stačí, keď sa spýtate napríklad čerstvých poručíkov delostrelcov, koľko palebných úloh vo funkcii veliteľa batérie alebo oddielu v priebehu štúdia plnili... Za bývalej ČSFR sme mali niekoľko škôl, ktoré boli na vysokej úrovni, prečo sa teda neuvažuje o spolupráci v tomto smere? S Čechmi sme si blízki, jazyková bariéra takmer neexistuje, sme členmi NATO, výcvikové programy by mali byť podobné...

Výcvik - kapitola sama o sebe. Napríklad letectvo. Podľa predpisov NATO pilot na udržanie návykov a bojaschopnosti potrebuje nalietať ročne 180 hodín. Pretože naši piloti sú bezpochyby lepší, ako väčšina pilotov ostatných krajín NATO, stačí im zhruba tretina. (Alebo musí stačiť?). Pozemné sily - aj profesionál si len s námahou spomenie, kedy sme na Slovensku zaznamenali brigádne cvičenie inak ako simulované na mapách alebo počítačoch. Kedy naposledy boli povolané k výcviku zálohy a kedy naozaj cvičili... Americký vojak v priebehu roka trávi približne šesť mesiacov na strelnici alebo výcviku v teréne. Náš?

Modernizácia - čistý výsmech. Od rozpadu ČSFR armáda rieši výmenu zastaraných vozidiel UAZ. Nebudeme Vás napínať, ešte stále jazdia. Obrovský problém je s opravami a náhradnými dielcami - nie sú peniaze, technika nejazdí alebo nelieta. Ministri hovorili a hovoria o zachovaní stíhacieho nadzvukového letectva. Odborníci ale netušia, ako by s tými pár MiGmi ktoré ešte lietajú dokázali vybojovať leteckú prevahu na bojisku. Tanky predali alebo zrušili, takže bojovať budeme... čím?

A všestranná politická podpora? O tej sa ani netreba rozpisovať... Alebo predsa len... Posledný minister obrany - pri nástupe do funkcie hovoril o tom, ako bude vojakom načúvať, pretože sú to predsa len odborníci. Nepovedal ale, že sa bude ich radami aj riadiť... Aj pre neho sú vojaci zrejme len darmožráči a je škoda na nich plytvať peniazmi... dnes sa na ministerstve šepká, že by sa malo "zarezať" ďalších 5000 vojakov (rozumej znížiť počty, veď ich aj tak nepotrebujeme), pripravuje spolu so svojim kolegom na Ministerstve vnútra (alebo pod jeho vedením ako jeho dvaja predchodcovia zo Smeru) ďalšie šetrenie na úkor vojakov v sociálnej oblasti. Ústava všetkým občanom zaručuje rovnosť, ale len vojakom a policajtom by mali byť zdaňované dôchodky... sociálny SMER zase nesociálne šetrí tam, kde by nemal a z vojakov sa pokúša vytvoriť skupinu ľudí druhej kategórie. A tak si človek môže len povzdychnúť - zase právnik, najskôr odborník v stavebníctve a teraz aj v obrane.

Nie za všetko však môžu len politici. Na súčasnom stave majú svoj podiel aj vojaci - najmä najvyšší funkcionári. Okrem generála Tuchyňu všetci bývalí náčelníci generálneho štábu boli veľmi starostlivo vyberaní tak, aby nenarobili vládnucim zoskupeniam a stranám škody. Vedomý si vlastnej nahraditeľnosti, sa nenašiel medzi nimi ani jediný, ktorý by mal odvahu povedať, že radšej sa vzdá svojej funkcie, než aby pripustil deštrukciu, ktorú aj v jeho mene na armáde politici páchajú. Preto boli len poslušnými (niektorí viac, iní menej) figúrkami v rukách svojich ministrov. Škoda, podpísali sa na ozbrojených silách naozaj výrazne.

O neschopnosti definovať naše štátne záujmy a na ich základe použitie ozbrojených síl, svedčí aj nasadzovanie našich vojakov do misií v zahraničí. Je ťažké pochopiť, aké záujmy malo Slovensko v Eritrei, prečo sme sa angažovali v Americkej vojne v Iraku (odpoveď je jasná, chceli sme do NATO, museli sme do Iraku, ale politici to neboli ochotní takto priamo priznať), aké záujmy máme v Afganistane alebo na Cypre a čo tam chceme svojou vojenskou prítomnosťou presadiť... Nehovoriac už o tom, že naše armádne špičky mlčali pri vojne voči Juhoslávii, politici ju samozrejme podporili, nevyjadrovali sa ani o vojne proti Líbyi a mlčia aj o Sýrii.

Ale aby sme len nekritizovali. Skúsme si neschopnosť našich politikov porovnať s krajinou, kde to naozaj funguje a kde sa na riadení ozbrojených síl podieľajú odborníci. Správnym smerom sa už pokúsil vybrať minister Čaplovič a snaží sa nájsť inšpiráciu vo Fínsku. Fínsko je krajina čo do počtu obyvateľov podobná Slovensku. A ako to vyzerá tam? Na rozdiel od Slovenska Fíni nemajú problém dať na obranu 2 % HDP (aj napriek tomu, že nie sú v NATO), na rozdiel od nás Fíni majú 34 700 vojakov , z ktorých je viac ako 14000 profesionálov (asi ako celé naše ozbrojené sily), Fíni majú takmer 130 bojaschopných bojových a lietadiel. My máme 34, ale koľko z nich je schopných letu (Podľa niektorých českých médií až tri)? Fíni majú 150 tankov, my oficiálne 30 a uvažuje sa o ich odpredaji, oni majú 1138 obrnených transportérov, my 205, oni majú 1178 prostriedkov PVO, my 206. Na rozdiel od nás Fíni sú na svoju armádu hrdí a dávajú jej maximum toho, čo vojaci potrebujú. Niekto by mohol namietať, že na rozdiel od nás nie sú v NATO. A preto potrebujú viac vojakov... Iný by mohol povedať, "ale veď oni majú more...". Ich námorníctvo má niečo cez 4000 osôb. Aj fínski vojaci sa zúčastňujú medzinárodných misií (takže tam nešetria), fínski vojaci cvičia, sú veľmi dobre platení (na rozdiel od našich), ich sociálne zabezpečenie je na vysokej úrovni, je všestranne postarané o ich odborný rast. Ich vláda nehovorí o znižovaní platov profesionálov. Ich vláda a krajina sa o svojich vojakov stará, pretože Fíni sú si vedomí toho, že vojaci majú vo svojej pracovnej náplni zahrnutý aj záväzok vyplývajúci z prísahy - nasadenie vlastného života. Naši politici už zabudli na vojakov, ktorí zahynuli v Iraku, na Cypre alebo pri návrate z Kosova. Rozmýšľajú v iných dimenziách - kde ubrať, kde ušetriť, kde priškrtiť.

Do kedy ešte?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?