Toľko suché konštatovanie faktov.
Obyčajný smrteľník si možno položí otázku: „Ako je možné, že k takémuto postupu (prečinom či zločinom) zo strany víťazov môže dochádzať aj v dnešnej dobe?“ Samotná, takto formulovaná otázka, však nevystihuje to podstatné – kto vlastne týra a ponižuje zajatcov a hlavne PREČO sa tak deje.
Mučenie, týranie, zastrašovanie či ponižovanie zajatcov nie je určite vynález posledných rokov. Už starovekí Rimania zdobili okraje ciest ukrižovanými nepriateľmi. Od staroveku skoro až do polovice minulého storočia bolo bežné, že vojaci drancovali a znásilňovali a považovali to za akési prirodzené „právo“ víťazov. Svet dodnes občas spomína na zverstvá ktorých sa dopustili japonskí vojaci pri znásilňovaní a vraždení v čínskom Nankingu. Ukrutnosti, ktoré páchali nemeckí vojaci na východnom fronte či v koncentračných táboroch, boli tiež čiastočnou príčinou tvrdej odvety, keď len pri dobíjaní Berlína v roku 1945 bolo ruskými vojakmi znásilnených približne 800 000 nemeckých žien. Všetky tieto excesy mali jedného spoločného menovateľa – snahu zastrašiť obyvateľstvo v okupovaných oblastiach a naozaj ich páchali radoví vojaci. Skutočné mučenie, či týranie väzňov však vykonávali už v tejto „rannej“ dobe špecializované sily, ktoré plnili buď policajné alebo spravodajské úlohy.
V snahe zabrániť podobným vojnovým zverstvám boli prijaté ženevské konvencie či už na ochranu civilistov, vojakov alebo iných zajatcov. Napriek tomu, že ich prijali takmer všetky štáty sveta, stále dochádza ku mučeniu alebo ponižovaniu zajatcov a deje sa tak ako na nepriateľskom území, tak často aj počas bojov proti opozícii vo vlastnej krajine. Keď sa však pozrieme z blízka, kto sa vlastne dopúšťal násilia tak opäť zistíme, že to neboli „obyčajní“ vojaci. Tí sa dopúšťali násilia tiež, ale boli to „bežné“ bitky zajatcov, ktorí sa príliš búrili, či sa odmietali vzdať. Medzi ťažšie priestupky patrilo znásilňovanie domorodých žien, ktoré bolo veliteľmi skoro všetkých stupňov tolerované. Skutočné mučenie, ponižovanie a vraždenie zajatcov však opäť vykonávali špeciálne, k tomuto účelu využívané skupiny či orgány.
Nie je náhodou, že za najzávažnejší odstrašujúci príklad považujeme počínanie amerických špecialistov vo Vietname. Často sa hovorilo o brutálnych metódach vypočúvania – od bitia, používania elektrických šokov a iných foriem fyzického mučenia (napríklad „opravovanie“ zdravých zubov k tomu vycvičenými zubnými technikmi), cez „vrtuľníkové“ vypočúvanie až po použitie rôznych chemických prostriedkov na oslabenie vôle zajatých príslušníkov Vietcongu. Stačí si prečítať knihu amerického novinára a publicistu Marka Lanea „Rozhovory s Američany“, kde sú jednotlivé formy „presvedčovania“ dosť drsne popisované priamo vojakmi, ktorí sa na nich podieľali. Všetky tieto metódy využívali takmer výhradne spravodajské skupiny a orgány, ktoré mali na starosti vypočúvanie a vyťažovanie zajatcov. Treba dodať, že všetko toto sa robilo s vedomím vlády, ktorá podobné činy oficiálne odsudzovala a oficiálne o nich nechcela nič vedieť.
Príkladom mučenia väzňov z radov vlastného obyvateľstva môže byť Chile, kde po prevrate proti demokraticky zvolenému prezidentovi vojaci používali tie najdrsnejšie prostriedky – od znásilňovania väznených žien psami, po mučenie elektrinou a lámanie končatín, či popravovanie mužov. Kapitolou samou o sebe sú postupy využívané v občianskych vojnách zvlášť na africkom kontinente. Tam obete na civilnom obyvateľstve idú do státisícov.
Nikto nepochybuje o tom, že neštandardné zaobchádzanie so zajatcami sa dialo aj počas ruskej okupácie v Afganistane alebo k nemu dochádza aj v súčasnosti v Čečensku. Občas sa vyskytnú informácie, ktoré dokonca vedú k potrestaniu vinníkov, ale spravidla si to odnesú len „malé ryby“.
Obyčajní vojaci nemučia a neponižujú. Ak také niečo urobí vycvičený profesionálny radový vojak, tak zvyčajne ide o psychicky narušeného jedinca a takí sa do armády dostanú len výnimočne. Skutočné mučenie a ponižovanie zajatcov býva vykonávané spravidla na niečí rozkaz alebo pokyn. A taký rozkaz môže dať skutočne len vyšší veliteľ alebo spravodajský dôstojník. (Opäť príklad generál Sanchez v Iraku). Cieľom takéhoto rozkazu však nie je potešenie z toho, že zajatci budú ponižovaní alebo mučení, ale jednoznačne snaha o získanie informácií, ktoré v bojovej situácii alebo v partizánskej vojne, ako napríklad v Iraku, môžu mať vysoko dôležitú hodnotu a môžu zachrániť životy vlastných vojakov.
Záver:
Nie je známe, že by existovali vojenské predpisy, ktoré by uvádzali, ako efektívne neštandardne zaobchádzať zo zajatcami. Ak existujú, existujú len ako interné smernice pre vypočúvanie zajatcov, ale aj tie sa určite úzkostlivo vyhýbajú slovám ako mučenie alebo ponižovanie. Maximálne sa v nich môže hovoriť o bližšie nešpecifikovanom psychologickom nátlaku. Je smutným konštatovaním, že podobným metódam zánik nehrozí, pretože z psychologického hľadiska sú bolesť alebo strach veľmi stimulujúci faktor a budú určite používané naďalej. Nie len teraz v Iraku , ale aj v ďalších vojnách, ktoré nás v budúcnosti ešte len čakajú. A keď sa náhodou takýto postup prezradí, oficiálne miesta ho odsúdia, pretože sa predsa nezlučuje s morálkou víťaznej (okupačnej) armády a prípadne odsúdia aj niektorých priamych vinníkov, tak ako sa to stalo s dozorcami z väznice Abú Ghrajb. A ak si niekto myslí, že boli odsúdení preto, lebo ponižovali a bili zajatcov, tak sa mýli. Stalo sa tak preto, lebo sa svojou činnosťou chválili a nechali sa usvedčiť. Systém si predsa nemôže dovoliť, aby boli potrestaní skutoční vinníci.
