Terorizmus – viac otázok ako odpovedí

Autor: Ivan Paulov | 29.8.2012 o 13:34 | Karma článku: 4,24 | Prečítané:  1046x

Skoro denne sa na nás valia správy z hromadných oznamovacích prostriedkov zasvätene hovoriace o terore a terorizme. Spravidla v nich však nájdeme len informáciu o tom, že niekde niekoho zabili, niekde niečo vybuchlo a odsúdenie podobných akcií či útokov. Keby sme však chceli ísť do podstaty problému a skúmať čo vlastne ten terorizmus je, narazili by sme na niekoľko problémov. Prvým z nich by bolo to, že vlastne neexistuje medzinárodne uznaná a vyčerpávajúca definícia javu ktorý voláme terorizmus. V rôznych výkladových slovníkoch sa o terore a terorizme píše ako o „uplatňovaní násilia, zastrašovaní, hrozbe násilím a hrôzovláde, ktoré sú spravidla vykonávané proti politickým odporcom s cieľom donútiť ich k poslušnosti“. Podobné definície však len vzdialene popisujú skutočnosti, ku ktorým dnes vo svete dochádza.

Keď sa hlbšie zamyslíme nad príčinou tejto skutočnosti, tak odpoveď je vlastne jednoduchá a zložitá zároveň. Nejde tak pri tom o samotné násilné (teroristické) akcie, ale o to, kto ich vykonáva. Pre jednu skupinu ľudí (organizácií, štátov...) môžu byť teroristi teroristami, pre inú obyčajnými kriminálnikmi, pre ďalšiu bojovníkmi za slobodu, pre inú partizánmi bojujúcimi proti domácej diktatúre či zahraničnej okupácii atď. Preto je veľmi pravdepodobné, že k zmysluplnej definícii terorizmu asi v dohľadnej dobe nedospejeme.

Skúsme si teda odpovedať aspoň na otázky, na ktoré by sme nejaké logické odpovede mohli nájsť – čo by mohlo byť príčinou terorizmu, kedy vznikol, aký máme vlastne terorizmus a kto sú jeho nositelia.

 

Aký máme vo svete terorizmus?

Keď sa na otázku čo je terorizmus pozrieme z blízka, tak zistíme, že sme sa dostali do zdanlivo neriešiteľného problému. Zistíme, že sem patria boj za národnú samostatnosť (Veľká Británia - Severné Írsko), boj za akúkoľvek samostatnosť (Španielsko - Baskicko, Francúzsko – Korzika, India - Kašmír), boj za vytvorenie vlastného štátu (Palestína), boj proti okupantom (Irak, Afganistan, Čečensko), boj za život podľa náboženských či iných tradícií (Alžírsko, Saudská Arábia, Egypt), znechutenie s vlastnou vládou (USA, Nemecko, Taliansko), štátny terorizmus – boj proti iným teroristickým skupinám terorom (Izrael), frustrácia z niečoho - ekonomická, politická (USA, potenciálne Európa) atď. Ak si však tieto druhy terorizmov „rozmeníme na drobné“ tak zistíme, že vo všetkých prípadoch máme vlastne len jedného spoločného menovateľa a tým je rozdielnosť záujmov a ich nepochopenie či vedomé ignorovanie.

Tieto rozdiely v záujmoch sa môžu niekedy zdať malicherné, ale ich ignorovanie môže často prerásť (a prerastá) do tragických útokov zo strany utlačovaných, nespokojných alebo len nepochopených.

Kým v niektorých prípadoch sa podarilo hroty terorizmu otupiť politickými či inými prostriedkami – uveďme aspoň niektoré európske skupiny – talianske Červené brigády, nemeckú skupinu Baader – Meinhofová alebo zníženie napätia v Severnom Írsku, v iných alebo i tých istých krajinách nám vyrastajú ďalšie skupiny, ktoré sú potenciálne ešte nebezpečnejšie – zvlášť skupiny regrutujúce sa z príslušníkov moslimskej komunity. To však neznamená, že za terorizmus vo svete v poslednej dobe zodpovedajú len moslimovia. Európa, Amerika v Ázia má tiež svojich vlastných teroristov – nemoslimov – regrutujúcich sa z majoritnej časti populácie krajiny – v Španielsku je to ETA, v Južnej Amerike Sendero Luminoso, či nespokojenci typu Timothy McVeigha v USA, Andersa Breivika v Nórsku, v Japonsku sekta Óm Šinrikió a mnoho ďalších. Moslimský terorizmus je v dnešnej dobe však najnebezpečnejší, stáva sa stále radikálnejším a preto sa mu venuje najväčšia pozornosť.

 

Korene a príčiny novodobého terorizmu

Terorizmus sám o sebe nie je vynálezom minulého storočia. Už v starovekých vojnách sa používali niektoré pre dnešok „teroristické“ metódy vedenia vojny – otravovanie studní, prenášanie rôznych nákaz do znepriatelených miest atď. Rozvojom vedy a techniky sa terorizmus začal stávať len sofistikovanejším.

Za príčinu zrodu novodobého terorizmu môžeme považovať súbeh udalostí, ktoré sa udiali po druhej svetovej vojne. Boli to hlavne rozpad koloniálneho panstva Veľkej Británie – zvlášť v Indii a na Blízkom Východe a Francúzska v Severnej Afrike. Vznikli nové štáty, ktoré mali medzi sebou nedoriešené problémy – India a Pakistan – stále sa nekončiaci spor o Kašmír, nevznikol štát, ktorý mal vzniknúť – Palestína, vznikli štáty v ktorých teoreticky a čiastočne i prakticky prevládala západná parlamentná kultúra – Alžírsko, ktorá však potláčala tradičné spôsoby života. Tieto problémy nikto neriešil a ak sa aj o to pokúšal, tak len formálne a alibisticky.

Pravdepodobne najvážnejšou z príčin vzniku novodobého či moderného terorizmu je však vznik Štátu Izrael a zabránenie vzniku Palestínskeho štátu. Táto udalosť odštartovala to, čomu dnes hovoríme moslimský terorizmus. Prvé teroristické útoky preto logicky viedli proti Izraelu a jeho najväčšiemu podporovateľovi – USA. Kapitolou samou o sebe je potom izraelská politika a vojny Izraela so svojimi arabskými susedmi. Územné zisky z týchto vojen nie sú síce zvlášť veľké, ale politika osídľovania takto získaných území Izraelu na popularite nepridala. Opäť sa popri tom „zviezli“ USA, vďaka ktorým židovský štát môže úspešne ignorovať snahy väčšiny krajín OSN o prinavrátenie týchto území pôvodným vlastníkom. (USA vetovali takmer 70 rezolúcií OSN, ktoré Izrael buď kritizovali alebo odsudzovali, prípadne ho chceli „prinútiť“ splniť nejaké požiadavky.).

Správanie Izraelských vojakov na okupovaných územiach tiež nebolo najšetrnejšie – z palestínskych území bolo vyhnaných okolo tri milióny pôvodných obyvateľov, ktorým je stále odopieraný návrat domov. Že popri týchto čistkách prišli o život tisíce Palestínčanov netreba zvlášť zdôrazňovať. Násilie páchané na Palestínčanoch z dlhodobého hľadiska spôsobilo dve veci – zjednotilo arabské krajiny v nenávisti proti Štátu Izrael a radikalizovalo niektoré moslimské skupiny k boju proti Izraelu a logicky aj proti USA. Štatisticky okolo 70 percent teroristických útokov vo svete až do konca studenej vojny bolo práve proti USA a Izraelu.

 

Druhou z príčin vzniku novodobého terorizmu je, rozpor medzi kultúrami moslimského sveta a Západu. Klasickým príkladom sú Alžírsko, Egypt, Irán či Saudská Arábia. Rozvoj vedy a techniky spôsobil kultúrne zmenšenie sa sveta. Globálny vplyv, ktorý majú hromadné oznamovacie prostriedky, zvlášť televízia a v poslednej dobe aj internet je nepopierateľný.

Začiatkom deväťdesiatych rokov začali v arabskom svete získavať obrovskú podporu islamské politické strany. V alžírskych miestnych voľbách zvíťazil Islamský front spásy a bolo očividné, že zvíťazí aj nadchádzajúcich parlamentných voľbách. V Egypte získalo obrovskú podporu Moslimské bratstvo. Obe tieto strany sa približovali k získaniu moci v oboch krajinách. Chceli využiť Islam politickým spôsobom a jeho prostredníctvom vytvoriť pokojnou cestou nový druh spoločnosti. Chceli spoločnosť, kde by základným zákonom bol Korán. Pod vplyvom týchto strán by došlo k určitej forme potlačenia demokracie v podobe, ako ju chápeme my.

V Alžírsku zasiahla armáda. V roku 1992 vykonala  „predemokratický“ prevrat a zrušila plánované voľby. Prevrat podporila väčšina Západných demokracií. Masové protesty islamistov boli potlačené násilím a ich vedúci predstavitelia boli uväznení. V Egypte bolo Moslimské bratstvo zakázané, jeho predstavitelia boli zatknutí. Aj tento zásah bol podporený väčšinou Západných krajín. Obe tieto udalosti tiež radikalizovali moslimské hnutia, pretože boli dôkazom, že pokojnou cestou sa islamistické strany k moci nedostanú.

Konzumný spôsob života Západného sveta a to, čo voláme demokracia však môže a často aj je v príkrom rozpore s tým, ako chcú žiť ľudia s odlišnou kultúrou v moslimskom svete. Dnes hovoríme o moslimských fundamentalistoch bez toho aby sme vlastne vedeli, že sú to ľudia, ktorí chcú žiť podľa iných zásad, pretože boli vychovaní v inom kultúrnom prostredí a vlastne sme to my, kto chceme , aby sa zmenili. Často používame slovo demokracia ako nejaký fetiš a v jeho mene sme ochotní tolerovať aj nejaké to „nutné“ zlo. Pre bežného moslima však môžu byť západná kultúra a demokracia niečo, čo by v živote nechcel. Často počujeme o neslobode a právach či nedostatku práv žien v moslimských krajinách. Na druhej strane skutočnosťou je, že ženy sú v niektorých moslimských krajinách chránené až extrémne. Za znásilnenie alebo pokus o znásilnenie je trest smrti. V bežnej demokracii takýto trestný čin už takmer neberieme na vedomie. Za krádež prichyteným a odsúdeným odťatá ruka. V bežnej demokracii? Radšej pomlčme. Za užívanie a rozširovanie drog je trest smrti alebo doživotie. Za vraždu tak isto. Bežný moslim je spravidla hlboko veriaci, nábožný človek so silnými rodinnými väzbami. O demokraciu, tak ako ju chápeme my s najväčšou pravdepodobnosťou nestojí, ba naopak, vyložene ju nechce.

Preto tlak Západu na moslimské krajiny, aby sa „viac otvorili“, aby „demokratizovali svoje vládne systémy“ môže potenciálne spôsobiť viac škôd ako úžitku. A keď sa na ne bude tlačiť ešte viac, tak pravdepodobne opäť môže dôjsť k takým extrémom ako je tomu v Iráne alebo ako tomu bolo v Afganistane, keď tam vládol Taliban.

 

Významným príspevkom k rozšíreniu terorizmu bola studená vojna a súperenie medzi Východom a Západom. Obe strany nejakým spôsobom podporovali terorizmus. Často sa na Západe hovorilo o výcvikových táboroch teroristov v Líbyi, o pohyboch teroristov ako Carlos v krajinách východného bloku. Menej sa už hovorili o využití teroristov na vlastné účely – napríklad v boji proti sovietskej okupácii Afganistanu. Vtedy to boli spojenci a bojovníci za slobodu, vrátane samotného Usamu bin Ladina. Bývalý sovietsky Gorbačov márne varoval USA, že odchodom Sovietov nevznikne v Afganistane demokracia, ale že tam budú triumfovať najextrémnejšie formy islamu. Jeho varovanie bolo ignorované. Sovietov sa podarilo vyhnať, ale teroristi zostali.

USA aj islamisti boli presvedčení, že sa im podarilo zvíťaziť nad Ríšou zla. A keď sa rozpadol ZSSR, víťazstvo sa zdalo byť pre obe strany dokonalé. Avšak dva hlavné rozpory medzi víťazmi (Palestína a kultúrne odlišnosti), ktoré boli počas bojov v Afganistane dočasne prehliadané opäť vyplávali na povrch.

Preto 11. september nebol náhodou. To, čo nasledovalo potom, je už len ukážkou tragických omylov a ignorancie. Pokiaľ zásah proti Afganistanu, schvaľoval prakticky celý svet, pretože táto krajina naozaj bola útočiskom teroristickej organizácie Al Kájda, tak pokračovanie vojny proti terorizmu útokom na Irak bola pravdepodobne jedna z najväčších a najtragickejších chýb v histórii USA. A v histórii krajín, ktoré ich v tom podporili. Usama bin Ladin a jemu podobní ani vo svojich najfantastickejších snoch nemohli získať lepší a krajší darček. Invázia do Iraku nielen že neviedla k porážke terorizmu, ale naopak mu dala ďalší dôvod k existencii. Zjednotila tie najextrémnejšie sily v arabskom svete a radikalizovala aj moslimské skupiny vo vlastných krajinách, ktoré sa stali ďalším potenciálnym zdrojom teroru.

 

Terorizmus – zbraň slabých

Hromadné oznamovacie prostriedky často popisujú teroristické útoky, ale nikdy sa nevenujú otázkam kedy a prečo sa človek stáva teroristom. Prečo je pri teroristickej akcii pripravený položiť aj svoj život a prečo vlastne teroristi zabíjajú nevinných ľudí, ktorí s príčinami ich problémov v drvivej väčšine prípadov nemajú nič spoločné. Odpoveď je jednoduchá i zložitá zároveň. Zdanlivo je cieľom teroristov zabiť čo najviac ľudí, vyvolať strach, chaos a obavy. V skutočnosti by za takéto plytké ciele asi ťažko niekto ochotne položil život. Kým si nepovieme pravdu o príčinách ochoty obetovať aj svoj život alebo si budeme klamať otrepanými frázami, ktoré denne počúvame, tak sme príčiny terorizmu nepochopili. V prvom rade si musíme uvedomiť, že k tejto forme odporu musí mať človek naozaj pádny dôvod, že takáto forma boja je často výrazom zúfalstva. Uveďme si pár príkladov.

Veľmi často počúvame správy o tom, ako nejaký Palestínec spáchal sebevražedný útok v nejakej reštaurácii (autobuse, škole) v niektorom z izraelských miest. Útok spravidla odsúdime a ďalej nad tým neuvažujeme. Nechceme napríklad vedieť, že za jedného zabitého izraelského vojaka na okupovaných územiach Izraelci zabijú 3 – 5 „palestínskych extrémistov“. Neberieme na vedomie údaj Amnesty International, že izraelskí vojaci sa na okupovaných územiach dopúšťajú vojnových zločinov. Keď počujeme, že sebevražedný útočník zabil nejaké deti, tak je to akt najväčšieho barbarstva, ale keď izraelský vojak zastrelí palestínske dieťa, tak je to len collateral damage (nechcená vedľajšia strata na civilnom obyvateľstve pri vedení bojovej činnosti). Terorizmus v takýchto prípadoch je v podstate len snaha upozorniť na to čo sa deje „u nás“ a preniesť trochu toho strachu aj na územie nepriateľa. Pravdepodobne by v uvedenom prostredí nikdy k terorizmu a teroristickým akciám nedochádzalo, keby Palestínci mali rovnaké práva a možnosti ako Izrael. Keby mali vlastný štát, ktorý by bránili, keby mali vlastnú armádu vyzbrojenú tankami, lietadlami a technikou podobnou izraelskej a nie len ručné zbrane a nenávisť voči okupantom.

Podobne je to aj v Afganistane, Iraku či Čečensku. Cudzinci okupujúci uvedené krajiny sú v podobnej situácii ako Izraelci v Palestíne. Vysvetľovanie zahraničných politikov že tam okupačné sily prišli aby ich oslobodili, že im priniesli demokraciu a pokrok z pohľadu miestneho obyvateľstva vyvoláva len nedôveru a odpor. Nemohúcnosť okupačných síl nastoliť v krajine bezpečnosť a zákony naopak len nahráva tým, ktorí podporujú sily odporu – teda často aj teroristov. Tak ako Američania v Afganistane, tak isto Rusi v Čečensku určite neveria, že by miestna „demokratická“ a im poplatná vláda prežili bez ich pomoci, keby z oblasti stiahli svoje vojská. O Iraku snáď tiež nikto nepochybuje. Američania si často v Iraku sťažovali, že povstalci bojujú „nefér“. Tj. nepostavili sa v otvorenom boji proti americkej technickej a palebnej prevahe a nenechali sa zastreliť, tak ako sa na správnych nepriateľov patrí. Namiesto toho používali nástražné výbušné systémy, unášali zajatcov, ktorých podrezávali pred kamerami, útočili proti spojencom okupačných síl atď. Opäť ani slovo o tom, koľko „osloboditelia“ zabili vojakov a civilistov, ako zaobchádzajú s uväznenými zajatcami, ako sa správajú k miestnym obyvateľom, ktorí sú pre nich menej než nič...

Nie je preto náhodou, že do týchto krajín prichádzajú extrémisti prakticky z celého sveta. A tiež nie je náhodou, že ich je stále viac. Skrývať sa za frázy o islamskom fanatizme je len vedomé zakrývanie problému. Možno by sme si mali položiť cinickú, ale o to pravdivejšiu otázku: „Koľko ešte bude treba zabiť Iračanov (Afgancov, Čečencov), aby tam zvíťazili právo, zákonnosť a demokracia?“

 

Jedným z vážnych zdrojov terorizmu v blízkej budúcnosti môže byť moslimská komunita žijúca vo vyspelých západných krajinách. Dnes už hovoríme o tretej generácii moslimov žijúcich v Európe (Amerike). Podľa údajov polície a z rôznych výskumov sa táto časť populácie významným spôsobom radikalizuje. A opäť sa veľmi neradi zodpovedné kruhy vyjadrujú o príčinách tohto stavu. Skutočnosť je taká, že množstvo moslimov prišlo do Európy (USA) z bývalých kolónií ako utečencov pred niečím, prípadne za lepším životom. Faktom zostáva aj skutočnosť, že len veľmi malá časť z nich ten lepší život našla. Po presťahovaní sa do Európy starí rodičia, či rodičia dnešných moslimov spravidla narazili na nepochopenie, veľké kultúrne a náboženské rozdiely ich potom viedli k tomu aby sa združovali a takéto skupiny sa nerozplynuli v domácej populácii, ale stále tam ostali ako akýsi cudzorodý prvok. Pretože často patrili k tým najhoršie plateným, najchudobnejším, sen o lepšej budúcnosti sa rozplynul a zostalo len rozčarovanie. Jedným zo spôsobov, ako si udržať aspoň trochu hrdosti bol návrat k tradičným hodnotám (napríklad šatky na hlavách moslimských študentiek), ktoré však viedli ešte k väčšiemu odcudzeniu sa od majoritnej vrstvy obyvateľstva. Vzniká tak začarovaný kruh nepochopenia, nacionalizmu a extrémizmu, ktorý môže spôsobiť ešte veľa nešťastia. A keď do takto výbušnej komunity ešte zasiahnu iné vonkajšie vplyvy – napríklad vojna proti Iraku, tak pravdepodobnosť teroristických akcií prechádza z podoby MOŽNO do podoby KEDY.

 

Záver

Jednou z posledných otázok by teda malo byť: „Čo s tým?“ Dnes bohužiaľ je na programe nesprávna odpoveď - vedenie vojny proti terorizmu. Samotná myšlienka zvíťaziť nad terorizmom terorom (vojnou) je scestná. Pokiaľ tu budú príčiny terorizmu, tak terorizmus si svojich stúpencov nájde. A pokiaľ budeme na strane tých, ktorých teroristi nenávidia, stávajú sa z nás tiež potenciálne ciele ich útokov. Preto by sme sa mali zamerať na odstránenie zdrojov či príčin, ktoré k vzniku terorizmu vedú. Lebo inak opäť skončíme pri cinickej otázke: „Koľko ešte budeme musieť teroristov (doplň Afgancov, Arabov, Čečencov, Iráncov atď.) zabiť, aby sme zvíťazili nad terorizmom?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?